Bruno

13. srpna 2010 v 13:14 | Michelle & Thomson |  Filmy



Opíšem vám, ako vyzerajú projekcie Brüna v kinách. Na plátne sa rozsvieti logo štúdia Universal a pod ním beží raveová skladbička spievaní na héliu. Sála sa začína uchechtávať ešte skôr, než Sacha Baron Cohen povie jediné slovo alebo spraví jedinú grimasu.
Hrejivo teplá štylizácia je tak nákazlivá a do posledného depilovaného chĺpku dôsledná, až to vyzerá, že smiešne bude odteraz čokoľvek a úplne automaticky. Lenže o chvíľku sa všeobecná zábava začína zadrhávať. Muži väčšinou sedia trošku zarazení, dievčatá sa smejú na celé kolo.
Občas nastane davový výbuch smiechu pri niečom, čo nebolo v traileri, ktorý všetci poznajú už mesiace dopredu - je to takmer výraz vďaky za prekvapenie. Tu a tam sa parita mladých chlapcov smeje spôsobom, že neviete, či si len nedodávajú silu, aby sa vyhli pocitom hanby. Na tvári väčšiny ostatných, tých starších (a splesnivelejších), sa objavuje rozporuplný úsmev, čiastočne pobavenie, čiastočne zhnusenie, čiastočne otrávenosť.
Film sa končí, Brüno sa nepolepšil a zostáva stále strašná bukvica, hoci si dal na začiatku za úlohu byť svetová celebrita prijateľná pre všetkých, čo vo výsledku malo znamenať, že sa odbukvičí. A veruže sa snažil. Ale márna Milli Vanilli snaha.
Diváci a diváčky vychádzajú zo sály a hovoria si, že to tentoraz bolo slabšie ako Borat. Ale zároveň, že to bolo fakt husté a že teda nikdy predtým nevideli, že by si nejaký komik nechal bieliť anál alebo strčil penis do vysávača. A potom si začnú prehrávať scénky znova. Niektoré výjavy a výroky im strašia v hlave ešte niekoľko dní. Dalo by sa to opísať sloganom, že Brüno je film s chuťovým chvostíkom.



Metódy performance a konceptu

Dlhodobé pôsobenie Bruna je dané aj tým, že tento rakúsky gay, módny reportér, je tu s nami už niekoľko mesiacov a penetroval rôzne talk show, ceremónie aj sociálne siete, MeinSpassom počínajúc a Facebuchom končiac. Nedávno uplynulo štyridsať rokov odvtedy, čo Neil Armstrong pristál na Mesiaci a štyridsať dní od toho, čo Brüno pristál na Eminemovi.
A tak si myslím, že názory, že "Brüno vlastne ani nie je film", buď vyjadrujú banálnu pravdu, alebo sú absolútnym nepochopením tohto fenoménu. Áno, Brüno nerešpektuje podmienky toho, čo považujeme za celovečerný film, ale nie preto, že by šlo o primitívnu televíznu zábavu. V prejave jeho stvoriteľa a predstaviteľa sa zračia hlavne metódy performance, využívania princípov reality show a - div sa malomeštiacky svete, konceptuálneho umenia.
Skutočne, akcie Brüna (a pred ním menej Borata a úplne najmenej Aliho G) vychádzajú z rovnakého princípu, ako keď David Černý zmontuje Entropu a spraví z celej Európy aj z Česka idiotov, ako keď Ztohoven namontujú do ranného vysielania Českej televízie atómový výbuch, alebo streetwriter Banksy vytvorí mystifikačný a krajne urážlivý booklet k CD Paris Hilton a tajne ho rozšíri po obchodoch.
Najhorší možný prístup k Brünovi je vziať celý film a rozdeliť scénky z neho na "dobré" a "zlé", "vkusné" a "nevkusné", "inteligentné" a "primitívne" a vyrátať z toho nejaký priemer, teda všetko hodnotiť kritériami "správneho zmyslu pre humor".
Nič nie je Brünovi (a Cohenovi) vzdialenejšie než stredostavovské princípy primeranosti, nikdy viac a beznádejnejšie na seba nebonznete, že nie ste schopní chápať umenie ako podvratnú a záškodnícku akciu.



Brüno len zveličuje už existujíce pomery

Ak sa objaví námietka, že Brüna už ani nikoho nedokáže šokovať a nevyvoláva škandály, že "nachytaní" ani výnimočne nereagujú a niektoré hviezdy šoubiznisu sú za Brünov záujem vlastne vďačné, potom sa tým ignoruje, že Brüno je predsa hlavne o integrácii homosexuality a všemožných výstrelkov do chodu dnešnej popkultúry.
Brüno nič neprevracia, len zveličuje už existujúce pomery a poukazuje na to, že homosexualita je už v zásade prijateľná, ale napriek všetkému niečím dráždi aj tých najtolerantnejších ľudí, ktorí nie sú homosexuálni (či queer).
Jasné, že Cohen rád konfrontuje Brüna aj s rôznymi homofóbmi a že je dokonca možné vnímať film ako skrumáž homofóbnych predsudkov. K úplnému pochopeniu Cohenovho humoru je však treba nebyť homofób a smiať sa až tomu, že vidíme nie priamo násilný konflikt, ale len koexistenciu Brüna s niekým, kto ho neberie a nikdy nebude, nech sa tvári akokoľvek neutrálne.

Rovnako ako sa komplexnou umeleckou situáciu nestáva to, že sa umelec vykalí do plechovky, ani to, že ju umiestni do galérie, ale vtipná je až fotografia babičky, ktorá na výstavu omylom zablúdila a s podozrením k nej pričucháva. Až vtedy, keď sa pretnú všetky svety, ktoré spolu zvyčajne ani nesusedia, je koncept naplnený. A jeho vtipnosť oceníte až s časovým odstupom.

... ak nie ste tiež Brüno
Úplne prevrátené chápanie základných relácií sa objavuje aj v tom, že Brüno je vraj bezpečnejšia a plytšia zábava ako Borat; pritom je to naopak. Borat je bezpečnejší, pretože je imaginárny a tiež trošku sympatický.




Niekoho takého nikdy nestretnete. Borat je naša zdivočená predstava o ľuďoch z Východu a zároveň niečo rudimentárne v nás samotných. Borat oslovuje vnútorného neokrôchanca, ktorý sa skrýva pod civilizovanou škrupinkou západných ľudí.

Brüno vyznieva ako úplne iná jódlovačka. Dnes a denne, ak žijete v trochu väčšom meste, stretnete niekoľko takýchto Brünov. A nikdy sa nedarí nadviazať s nimi aj nejaký normálny kód komunikácie, pretože nie je možný - ak nie ste tiež Brüno. Práve tieto dôvody vedú k tomu, že sa ľudia v prevažnej väčšine nesmejú priamo pri sledovaní samotného brünofilmu, pretože tento gay nie je hravý, veselý a roztomilý, ale skrátka tŕň v zadku.
Niekomu určite pripadá viac ako queer, aby sa hrubozrnná komédia titulovala nálepkou konceptuálneho či akéhokoľvek iného umenia. Ale Cohen sa skutočne obetuje na oltári umenia tým, že z vlastného tela spravil estetický objekt.
Dosť často zabúdame, že najväčšia obrodná sila ľudovej a populárnej kultúry spočíva v princípe karnevalu - nasadzovania si masiek, zámerne hlúpej oslave povrchu a uprednostňovania spodnej časti tela nad tou hornou (hlavou). Pritom sa však ani štatisticky nedá povedať, že by sa Brüno utápal v genitálnom a fekálnom humore.
Cohenovým prínosom, ktorý mnohí zdanlivo povznesení, ale pritom prehrávajúci diváci nedokážu doceniť, je, že vo svojich filmoch zabral celú komediálnu škálu - je tu miesto pre prízemné blbosti aj sofistikované nápady s kultúrno-politickým presahom. A dohromady ich stmeľuje absolútne vychytaný štýl.
Výsledkom rozpoltenej zábavy musí byť aj rozpoltené publikum. Brüno nie je a nemá byť škandálny, len názorne a zámerne ukazuje a testuje neriešiteľnú otázku, kam až siahajú medze tolerancie. Rovanko ako dráždi obvykle nazeranie na to, čo je reálne, fiktívne, incenované a spontánne.
Brüno narušuje mnohé tieto zdanlivo ľahko odlíšiteľné kategórie nie kvôli revolúcii, ale preto, že takýto útok na istoty ponúka. Skutoční problém s Brünom nemajú odporcovia homosexuálov či židov (pretože tí ho budú bojkotovať), ale ľudia, ktorí chcú všetko vtesnávať do jasných žánrových škatuliek.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama